Skutočnosť, že sa rodičovi narodilo dieťa s postihnutím, každý spracuje podľa svojich možností. Ďalšou nemenej dôležitou témou je, aký má rodič postoj ku svojmu dieťaťu. Ako ho berie, ako sa k nemu správa, čo od neho očakáva, akú mieru pomoci mu poskytuje, aké nároky má na dieťa v danom vekovom období.

Sommersová vo svojej publikácii z roku 1994 píše o Postojoch rodičov k postihnutému dieťaťu:

• Akceptovanie dieťaťa, rodič dieťa prijíma a pomáha mu integrovať ho do spoločnosti. Rodičia sa riadia heslom: „Musíme dosiahnuť najviac, čo sa dá.“
• Odmietavá reakcia, rodičia popierajú postihnutie svojho dieťaťa, neakceptujú preň nijaké úľavy a obmedzenia. Dieťa vedú k nadmernej ambicióznosti a trvajú na vysokej úspešnosti.
• Nadmerné ochranárstvo (hyperprotektivita). Cit ľútosti a súcitu prevažuje nad racionálnou stránkou výchovy, dieťa je nadmerne opatrované a ochraňované, častokrát umelo udržované na infantilnej úrovni a závislosti na rodičoch.
• Skryté zavrhovanie. Rodičia postihnutie dieťaťa vnímajú ako hanbu. Navonok tieto presvedčenia kompenzujú nadmernou úzkostlivou starostlivosťou a snahou „byť dobrou matkou, otcom.“
• Otvorené zavrhovanie. Rodič otvorene a vedome vyjadruje voči dieťaťu nepriateľské city, ktoré sám pred sebou zdôvodňuje na racionálnej úrovni (môžu za to iní, spoločnosť, lekári, učitelia,…).

Čo dieťa potrebuje:

Je dôležité si uvedomiť, že postoj sa dá zmeniť. Ak ste si uvedomili, že by ste sa chceli správať k vášmu dieťaťu inak, tak nezúfajte. Ešte nič nie je stratené. Uvedomenie je prvý krok k zmene. Ak sami neviete ako na to, môžete osloviť aj nás a radi vás budeme na ceste zmeny sprevádzať.

Spracovala: PhDr. Gabriela Zaťková