Narodenie dieťaťa znamená v každom prípade pre rodinu veľkú zmenu. Zmení sa celé jej fungovanie. Niektoré rodiny si to užívajú a vyhovuje im to. Iné rodiny netrpezlivo čakajú, kedy sa všetko vráti do starých koľají.

Pribudnutím nového člena sa zrazu celá rodina musí prispôsobiť potrebám dieťaťa a všetko im podriadiť. Toto úplné podriadenie trvá približne jeden rok. Chce to veľkú obetu a odhodlanie, ale aj schopnosť, potlačiť svoje potreby  a uspokojiť ich neskôr. Neskôr znamená o pár minút, niekedy o pár hodín či dní, niekedy aj o pár rokov či nikdy. Postupne sa situácia začína meniť a dieťa sa pomaličky začína prispôsobovať aj vonkajším okolnostiam. Takto je to za ideálnych podmienok.

Oveľa ťažšie to majú rodiny, ktorým sa narodilo dieťatko, čo okrem štandardnej starostlivosti potrebuje oveľa väčšiu pozornosť, lebo jeho vývin a zdravotný stav si to vyžaduje. Vtedy predpoklad, že o rok to bude lepšie a postupne sa fungovanie rodiny dostane do starých koľají nie je také isté, skôr naopak.

V nasledujúcich riadkoch vám priblížime dopad na rodinu z rôznych aspektov. Ak pri ich čítaní zistíte, že s niektorou oblasťou potrebujete pomôcť alebo sa viac o nej porozprávať, tak sme tu pre vás a neváhajte nás kontaktovať. 

Psychologický aspekt dopadu na rodinu: Najdôležitejšou úlohou rodiny je poskytnúť dieťaťu bezpečné, podporné prostredie, prijať jeho postihnutie so všetkými obmedzeniami a možnosťami, ktoré postihnutie so sebou prináša. Prekonať prvotné psychické reakcie a stavy a zaujať konštruktívny postoj k výchove dieťaťa. Je potrebné vyhnúť sa nadmernému ochraňovaniu dieťaťa alebo zanedbávaniu.

Ďalším problémom môže byť nadmerná závislosť matky a dieťaťa, čo môže brzdiť rozvoj dieťaťa. Narodením postihnutého dieťaťa rodina prehodnocuje svoje postoje k postihnutým všeobecne, často sa mení hodnotový rebríček rodičov. Čo bolo dôležité predtým, teraz má menšiu váhu. Obavy o budúcnosť dieťaťa, stresy z pomalého vývinu, z nedostatku informácií o postihnutých, obavy zo zranenia dieťaťa a pod.

Nutnosť vyrovnávať sa s nadmernou záťažou rodiny, rodiča, s negatívnymi reakciami okolia, ďalšej rodiny, zo strany lekárov, úradov.

Záleží na osobnosti rodiča, na jeho schopnostiach vyrovnávať sa so stresom, na jeho sebadôvere, povahe.

Sociálno – psychologické problémy v rodine. Preťažovanie jedného z rodičov (väčšinou matky), chýbanie opory v rodine, únik rodičov z problémov, obviňovanie sa kvôli postihnutiu dieťaťa, jeho výchove. Nedostatok pozornosti ostatným členom rodiny, súrodencom dieťaťa. Problém správneho postavenia dieťaťa v rodine napr. súrodenci musia vyhovieť, ustúpiť postihnutému dieťaťu, žiarlivosť detí. Nedostatok možností na oddych, rekreáciu, príležitostí pohovoriť o svojich problémoch.

Ekonomická situácia rodiny. Problémy so zamestnaním matky, nemožnosť zamestnať sa, kým dieťa nie je zaškolené, resp. umiestnené vo vhodnom zariadení. Otcovia často pracujú mimo bydliska, aby zabezpečili finančne rodinu.

Problémy osamelých matiek, živiteliek rodiny

Časté návštevy lekárov, operácie, nákupy pomôcok, hračiek pre dieťa. Nutnosť dlhodobej starostlivosti o dieťa, aj v dospelosti.

Sociálna pozícia rodiny v spoločnosti. Častá nutnosť zmeny profesie u rodiča, prípadne zanechanie zamestnania, obmedzenie sebarealizácie rodičov alebo vnútorné konfliky rodiča, či sa dosť venuje dieťaťu. Prenechávanie starostlivosti na iných. Sociálna izolácia rodiny

Postihnuté dieťa potrebuje:

zvýšenú pomoc v rozvíjaní poznávania, vzdelávania, v priestorovej orientácii a samostatnom pohybe sebaobsluhe, v kontaktoch s inými deťmi. Pomáhajú mu špeciálne pomôcky špeciálne techniky pri osvojovaní si návykov.

Medzi najdôležitejšie potreby patrí :

zvýšená potreba podnecovania najmä v ranom veku, vytvorenie úzkeho vzťahu medzi matkou a dieťaťom s postupným uvoľňovaním vzťahu a podporou samostatnosti, potreba rozvinúť čo najviac pamäť, myslenie, osvojenie si špeciálnych techník k tomu.

Skutočnosť, že sa rodičovi narodilo dieťa s postihnutím, každý spracuje podľa svojich možností. Ďalšou nemenej dôležitou témou je, aký má rodič postoj ku svojmu dieťaťu. Ako ho berie, ako sa k nemu správa, čo od neho očakáva, akú mieru pomoci mu poskytuje, aké nároky má na dieťa v danom vekovom období.

Sommersová vo svojej publikácii z roku 1994 píše o Postojoch rodičov k postihnutému dieťaťu:

• Akceptovanie dieťaťa, rodič dieťa prijíma a pomáha mu integrovať ho do spoločnosti. Rodičia sa riadia heslom: „Musíme dosiahnuť najviac, čo sa dá.“
• Odmietavá reakcia, rodičia popierajú postihnutie svojho dieťaťa, neakceptujú preň nijaké úľavy a obmedzenia. Dieťa vedú k nadmernej ambicióznosti a trvajú na vysokej úspešnosti.
• Nadmerné ochranárstvo (hyperprotektivita). Cit ľútosti a súcitu prevažuje nad racionálnou stránkou výchovy, dieťa je nadmerne opatrované a ochraňované, častokrát umelo udržované na infantilnej úrovni a závislosti na rodičoch.
• Skryté zavrhovanie. Rodičia postihnutie dieťaťa vnímajú ako hanbu. Navonok tieto presvedčenia kompenzujú nadmernou úzkostlivou starostlivosťou a snahou „byť dobrou matkou, otcom.“
• Otvorené zavrhovanie. Rodič otvorene a vedome vyjadruje voči dieťaťu nepriateľské city, ktoré sám pred sebou zdôvodňuje na racionálnej úrovni (môžu za to iní, spoločnosť, lekári, učitelia,…).

Čo dieťa potrebuje:

Je dôležité si uvedomiť, že postoj sa dá zmeniť. Ak ste si uvedomili, že by ste sa chceli správať k vášmu dieťaťu inak, tak nezúfajte. Ešte nič nie je stratené. Uvedomenie je prvý krok k zmene. Ak sami neviete ako na to, môžete osloviť aj nás a radi vás budeme na ceste zmeny sprevádzať.

Spracovala: PhDr. Gabriela Zaťková

Častokrát sa stretávame s obdivnými vyjadreniami smerom k rodičom, ktorým sa narodilo dieťatko s postihnutím. Ako to skvele zvládajú, akí sú trpezliví, silní, plní odhodlania, nevzdávajú sa a popritom ich častokrát sprevádza zmysel pre humor a dobrá nálada. Predstavujeme si seba v takej situácii a nevidíme nič, čo by nás s takýmito rodičmi spájalo.

            Nie je tomu tak od začiatku a každý rodič si prechádza fázami, ktoré majú svoje charakteristiky a ovplyvňujú jeho správanie, komunikáciu, otvorenosť k vonkajšiemu svetu, ale aj najbližšiemu okoliu.

            Keď spoznáme tieto fázy, budeme k týmto rodičom viac empatickí, občas menej kritickí a v neposlednom rade budeme im môcť byť viac nápomocní. Práve preto som sa Vám ich rozhodla predstaviť. Popísala ich Vágnerová (2008) v publikácii Psychopatologie pro pomáhající profese.

1. Fáza šoku a popretia je bezprostredná reakcia rodičov na oznámenie diagnózy. Šok sa prejavuje ustrnutím až neschopnosťou reagovať. V tejto fáze sa rodičia nezaujímajú o starostlivosť o dieťa, bližšie informácie ohľadom diagnózy, ďalšiu možnú liečbu či špeciálno-pedagogické postupy. Tento nezáujem pramení z toho, že rodičia sa zatiaľ nezmierili s existenciou postihnutého dieťaťa.
2. Fáza bezmocnosti pramení predovšetkým z náročnej a pre nich neznámej situácie, pred ktorú sú postavení. Najmä u matiek sa objavujú časté pocity viny za zlý zdravotný stav dieťaťa. Vracajú sa do obdobia tehotenstva a snažia sa zistiť, kde sa stala chyba, čo urobili zle. Pocity viny sa kombinujú s pocitmi hanby a obáv z reakcií širšej rodiny, či priateľov a príbuzných.
3. Fáza postupnej adaptácie a vyrovnávania sa s problémom v tejto fáze sa rodičia začínajú vo zvýšenej miere zaujímať o ďalšie informácie. Chcú zistiť najmä príčinu postihnutia dieťaťa, jeho podstatu a všetky dostupné informácie. Racionálne spracovávanie informácií je do značnej miery ovplyvnené silnými emóciami, ktoré rodičia stále prežívajú, takže môžu byť do značnej miery skreslené. Z negatívnych emócií sa môžeme stretnúť s prežívaním smútku, depresie, strachu a úzkosti, ale aj pocitmi hnevu. Ďalšou intenzívnou potrebou je hľadanie vinníka. Pri snahe organizmu vyrovnať sa s takou záťažou sa objavujú typické stratégie zvládania, ktoré sú buď aktívne alebo pasívne. Aktívny spôsob sa prejavuje tendenciou bojovať s danou situáciou. Rodičia často hľadajú pomoc u liečiteľov, v najrôznejších metódach a terapiách, ktoré sú finančne veľmi náročné a dieťaťu nijako nepomáhajú. Rodičovská túžba po vyliečení dieťaťa spôsobuje, že to nedokážu odhaliť. Pasívnou reakciou zo strany rodičov je neschopnosť zvládnuť situáciu a únik z nej, napr. v podobe ignorovania ťažkostí dieťaťa, odmietania rozhovorov o budúcnosti rodiny, až po umiestnenia dieťaťa v zariadení.
4. Fáza vyjednávania je prechodné obdobie, kedy rodičia akceptujú, že ich dieťa je postihnuté, ale snažia sa získať aspoň drobnú nádej na zlepšenie jeho zdravotného stavu.
5. Fáza realistického postoja – rodičia postupne prijímajú skutočnosť, že ich dieťa je postihnuté a berú ho také aké je. Správanie rodičov je primeranejšie, ich predstavy o dieťati a jeho schopnostiach je reálnejšie.

Jednotlivé fázy ovplyvňuje mnoho faktorov. Neznamená to, že každý rodič prejde až do poslednej fázy. Jednotlivé fázy sa často striedajú. Nie je ojedinelé, že sa rodič vráti do predchádzajúcej fázy, napr. pri zmene a zhoršení zdravotného stavu dieťaťa, počas Vianoc, pri nástupe rovesníkov do školy. Čím viac je rodič vysporiadaný so zdravotným stavom dieťaťa tým menej ho podobné situácie dokážu ovplyvniť.

Obrovský vplyv na proces akceptácie dieťaťa má však spôsob, akým bola oznámená diagnóza dieťaťa rodičom. Ak to bolo urobené necitlivým a neetickým spôsobom, rodičia nechcú spolupracovať s odborníkmi, stratia dôveru v lekárov.

V praxi sa môžeme stretnúť aj s tým, že ani obaja rodičia nie sú v rovnakej fáze. Kým na začiatku otec nerozumie, čo sa deje, prečo matka stále plače a je depresívna, snaží sa navštevovať extrémne veľa odborníkov, cvičí a rehabilituje s dieťaťom. Otec samozrejme vie, že je nejaký zdravotný problém, ale nedokáže posúdiť jeho závažnosť. U mužov dochádza k uvedomeniu si závažnosti situácie až v čase, kedy má dieťa 2 – 3 roky a vidia a majú ho možnosť porovnať so svojimi vrstovníkmi. Toto u muža spôsobí šok a naštartuje proces akceptácie.