Blog

Proces akceptácie dieťaťa s postihnutím

Včasná intervencia

Častokrát sa stretávame s obdivnými vyjadreniami smerom k rodičom, ktorým sa narodilo dieťatko s postihnutím. Ako to skvele zvládajú, akí sú trpezliví, silní, plní odhodlania, nevzdávajú sa a popritom ich častokrát sprevádza zmysel pre humor a dobrá nálada. Predstavujeme si seba v takej situácii a nevidíme nič, čo by nás s takýmito rodičmi spájalo.

            Nie je tomu tak od začiatku a každý rodič si prechádza fázami, ktoré majú svoje charakteristiky a ovplyvňujú jeho správanie, komunikáciu, otvorenosť k vonkajšiemu svetu, ale aj najbližšiemu okoliu.

            Keď spoznáme tieto fázy, budeme k týmto rodičom viac empatickí, občas menej kritickí a v neposlednom rade budeme im môcť byť viac nápomocní. Práve preto som sa Vám ich rozhodla predstaviť. Popísala ich Vágnerová (2008) v publikácii Psychopatologie pro pomáhající profese.

  1. Fáza šoku a popretia je bezprostredná reakcia rodičov na oznámenie diagnózy. Šok sa prejavuje ustrnutím až neschopnosťou reagovať. V tejto fáze sa rodičia nezaujímajú o starostlivosť o dieťa, bližšie informácie ohľadom diagnózy, ďalšiu možnú liečbu či špeciálno-pedagogické postupy. Tento nezáujem pramení z toho, že rodičia sa zatiaľ nezmierili s existenciou postihnutého dieťaťa.
  2. Fáza bezmocnosti pramení predovšetkým z náročnej a pre nich neznámej situácie, pred ktorú sú postavení. Najmä u matiek sa objavujú časté pocity viny za zlý zdravotný stav dieťaťa. Vracajú sa do obdobia tehotenstva a snažia sa zistiť, kde sa stala chyba, čo urobili zle. Pocity viny sa kombinujú s pocitmi hanby a obáv z reakcií širšej rodiny, či priateľov a príbuzných.
  3. Fáza postupnej adaptácie a vyrovnávania sa s problémom v tejto fáze sa rodičia začínajú vo zvýšenej miere zaujímať o ďalšie informácie. Chcú zistiť najmä príčinu postihnutia dieťaťa, jeho podstatu a všetky dostupné informácie. Racionálne spracovávanie informácií je do značnej miery ovplyvnené silnými emóciami, ktoré rodičia stále prežívajú, takže môžu byť do značnej miery skreslené. Z negatívnych emócií sa môžeme stretnúť s prežívaním smútku, depresie, strachu a úzkosti, ale aj pocitmi hnevu. Ďalšou intenzívnou potrebou je hľadanie vinníka. Pri snahe organizmu vyrovnať sa s takou záťažou sa objavujú typické stratégie zvládania, ktoré sú buď aktívne alebo pasívne. Aktívny spôsob sa prejavuje tendenciou bojovať s danou situáciou. Rodičia často hľadajú pomoc u liečiteľov, v najrôznejších metódach a terapiách, ktoré sú finančne veľmi náročné a dieťaťu nijako nepomáhajú. Rodičovská túžba po vyliečení dieťaťa spôsobuje, že to nedokážu odhaliť. Pasívnou reakciou zo strany rodičov je neschopnosť zvládnuť situáciu a únik z nej, napr. v podobe ignorovania ťažkostí dieťaťa, odmietania rozhovorov o budúcnosti rodiny, až po umiestnenia dieťaťa v zariadení.
  4. Fáza vyjednávania je prechodné obdobie, kedy rodičia akceptujú, že ich dieťa je postihnuté, ale snažia sa získať aspoň drobnú nádej na zlepšenie jeho zdravotného stavu.
  5. Fáza realistického postoja – rodičia postupne prijímajú skutočnosť, že ich dieťa je postihnuté a berú ho také aké je. Správanie rodičov je primeranejšie, ich predstavy o dieťati a jeho schopnostiach je reálnejšie.

Jednotlivé fázy ovplyvňuje mnoho faktorov. Neznamená to, že každý rodič prejde až do poslednej fázy. Jednotlivé fázy sa často striedajú. Nie je ojedinelé, že sa rodič vráti do predchádzajúcej fázy, napr. pri zmene a zhoršení zdravotného stavu dieťaťa, počas Vianoc, pri nástupe rovesníkov do školy. Čím viac je rodič vysporiadaný so zdravotným stavom dieťaťa tým menej ho podobné situácie dokážu ovplyvniť.

Obrovský vplyv na proces akceptácie dieťaťa má však spôsob, akým bola oznámená diagnóza dieťaťa rodičom. Ak to bolo urobené necitlivým a neetickým spôsobom, rodičia nechcú spolupracovať s odborníkmi, stratia dôveru v lekárov.

V praxi sa môžeme stretnúť aj s tým, že ani obaja rodičia nie sú v rovnakej fáze. Kým na začiatku otec nerozumie, čo sa deje, prečo matka stále plače a je depresívna, snaží sa navštevovať extrémne veľa odborníkov, cvičí a rehabilituje s dieťaťom. Otec samozrejme vie, že je nejaký zdravotný problém, ale nedokáže posúdiť jeho závažnosť. U mužov dochádza k uvedomeniu si závažnosti situácie až v čase, kedy má dieťa 2 – 3 roky a vidia a majú ho možnosť porovnať so svojimi vrstovníkmi. Toto u muža spôsobí šok a naštartuje proces akceptácie.

Faktory ovplyvňujúce akceptáciu dieťaťa s postihnutím:
·vôľové vlastnosti jedinca (rodičov, súrodencov)
·schopnosť prekonávať prekážky, húževnatosť
·schopnosť nájsť príjemné a pekné chvíle a zážitky aj v ťažkých životných podmienkach
·manželské vzťahy a vzťahy jednotlivých členov rodiny
·dobré vzťahy s príbuznými a priatel’mi
·skúsenosť rodičov s výchovou staršieho zdravého dieťaťa
·stabilný hodnotový systém rodiny a široko rozvinuté záujmy
·vnímanie postihnutia skôr ako výzvy než ako bremeno
·vzťah a dôvera k lekárom a špecialistom
·dostupnosť odborných služieb
·priaznivé životné podmienky (blízkosť školy, možnosť styku s rodinami, ktoré tiež majú dieťa s podobným postihnutím)
·stupeň inteligencie a vzdelania rodičov
·religiozita – náboženská viera má pozitívny vplyv na adaptáciu v ťažkých životných situáciách.

Súvisiace články